Josh, ovce a papierové lietadlá 1.3

7. june 2018 at 11:41 | T a k i
Moje nadšenie ma neprešlo ani pri obede, hoci som už tretíkrát obiehal pult s dnešnou ponukou premýšľajúc, čo si naložiť na tanier. Nebola to jednoduchá úloha.
Nakoniec som si nabral akýsi ovädnutý šalát s kuracími kúskami a bagetou, ktorý sa mi zdal obstojný v porovnaní s bravčovým steakom prekrytým akousi bielou scvrkávajúcou sa omáčkou. Ako keď sa tvorí koža na mlieku. Ďalšou možnosťou bola vyprážaná ryba, nejaké filé s rozvarenými zemiakmi.
A tam som ja, človek, čo sa vyhýba akejkoľvek zelenej potrave, chrúmal šalát ako nejaký zajac.
"Čau." Zdvihol som zrak na Erica, ktorý len pred sekundou položil tácku oproti mne a už budil dojem, že má napoly zjedené.
Na pozdrav som pokynul hlavou. Ja viem, nie som práve zhovorčivý.
"Dnes žiariš, braček," familiárne začal konverzáciu Eric, podozrievavo sa na mňa uškrnúc.
"Josh dostal trest. Povedal by som, že to je dostatočný dôvod." Mával som vidličkou ako ukazovadlom.

Môj prísediaci zdvihol ruku otvorenú v dlaň na znak tľapnutia.
Eric je jedným z tých šialencov, čo majú vždy čo povedať, na akúkoľvek tému a kedykoľvek. A rozprával i teraz, i keď sa napoly dusil bľabotajúc pomedzi hlasné prežúvanie. Ale nesúdim ho. Uňho každý vidí len prednosti.
"...a tak som jej povedal: "Čo si myslíš že robíš?" a ona na mňa len civela ako dajaká hus, akoby som tu bol ja ten sprostý," rozhadzoval rukami i príborom zovretým v nich.
"Kto?" zamračil som sa. Príbeh mi síce ušiel, ale pointu som hádam zachytil.
"Kde žiješ, Jenkins?" zamával mi pred očami štvorzubou vidličkou. "Vo vlastnom svete?" Eric zjavne nečakal na odpoveď a pokračoval: "V tom, že som sa zachoval najlepšie, ako sa za danej situácie dalo sa asi zhodneme."
Dokončil svoj monológ a so zaštrngotaním položil príbor na prázdny tanier. "A mimochodom - žerieš ako dáka anorektička Jenkins, za chvíľu ťa nevezmú ani do baletného krúžku." S týmito slovami na perách vstal a zanechal ma samého.
Príborom som odhrnul zostávajúcu pokrm a uložil ho povedľa. Podoprel som si hlavu rukou ohnutou v lakti a sťažka som vydýchol ako po výdatnom obede, hoci som do seba napchal sotva pár súst. Môj žalúdok neprotestoval, i keď som si istý, že sa do hodiny nesúhlasne ozve.
Bolo niečo krátko pred druhou a v jedálni už sedelo len zopár ľudí, ktorých by sa dalo spočítať na dvoch rukách. Tí, čo obedovali vonku vchádzali dnu vyhodiť nedojedené zvyšky a v tlmenej vrave sa rozchádzali všetkými východmi.
Odsunul som tácku čo najďalej a oprel som sa na nepohodlnej plastovej stoličke krútiac krkom v snahe rozhýbať stuhnuté svalstvo na šiji. Odpoveďou mi bolo tiché zapraskanie. Začalo ma ešte poobedné vyučovanie, no ja by som sa najradšej zdvihol, čo budem musieť urobiť i tak, no namiesto potuľovania sa po škole by som sa najradšej potuľoval po svojej izbe. Všetci vieme, ako by to skončilo. Hlavou na vankúši. Zatiahnuť rolety, vyzliecť si košeľu a spať.
Postaviť sa na nohy ma stálo väčšie úsilie než by sa mohlo zdať. Vyhodil som "kvázi obed" a pri východe z jedálne som pocítil nával endorfínov. Nestáva sa mi to často, keď vidím Josha, no keďže mám preňho tie najlepšie správy...
Zdvihol som ruku. Josh na to nie je zvyknutý - že by som dobrovoľne uznával jeho existenciu - a tak zvraštil čelo. Žeby už niečo tušil?
"Že ty si snažíš nájsť priateľov?" pochybovačne na mňa ukázal prstom. "Tie poznámky, mávanie... ale ja nemám záujem," otočil ku mne dlane v odmietavom geste.
"Možno by si to mal prehodnotiť," navrhol som mu.
"Nie."
V skutku rýchle. Ani sa len nesnažil. "Myslel som vo vzťahu k Eisenhefferovej. Má ťa tak rada, že ťa chce vidieť aj na budúce." Nepovedal som to príliš optimisticky? Alebo výsmešne?
"Čo?"
Nebolo to len obyčajné "čo." Prirovnal by som ho k tomu, ktoré hovorí na matike. Alebo na fyzike. Alebo na chémií. Proste všade, kde sa vyžaduje logické myslenie. Napríklad aj a hodine varenia.
Čudujem sa, že doposiaľ nič nepodpálil. I keď - nemal od toho ďaleko. Na hodine prišiel na chuť plynovému sporáku. Fascinoval ho modrý oheň. Čo nás opäť privádza k chémií a Joshovej logike.
"Máš prísť znova. Vraj si nedával pozor."
"Toto nie je vtipné," prevrátil očami, no na tvári mu zostal zarazený výraz. Mne sa to však vtipné zdalo až-až. Bude z toho Josh naštvaný, keď zistí, že som nežartoval? Bude. Bude každému rozprávať, aké je to nespravodlivé? Bude. A je to môj problém? Nie.

× predchádzajúca × nasledujúca ×
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Design from TheCutestBlogOnTheBlock.com