Josh, ovce a papierové lietadlá 1.2

4. june 2018 at 13:39 | T a k i
Keď som na napokon prepchal dverami, ktoré boli na začiatku hodiny dostatočných rozmerov, ale na konci primalé, vyrútil sa na mňa Josh a kvázi priateľsky ma potľapkal po chrbte.
"Všetko mám; do poslednej čiarky." Jednou rukou mi podal môj zošit a druhou zamával zväzkom papierov, z ktorých ešte smrdel atrament.
"Len aby si sa do toho aj pozrel." Pochyboval som o tom, že ak aj tie hárky skončia na jeho stole, do hlavy sa mu nedostanú. Alebo, aby som znel optimisticky, možno tak jedna strana. Viac si trúfať nedovolím.
Na chodbách bolo plno. Hlavne na tých bočných, kde sme museli za sebou chodiť ako kačičky a pozerať sa pod nohy, aby sme v tej čierňave nezakopli, i napriek tomu že o pár metrov ďalej do okien pražilo slnko. Vzduch, ak sa tu aj nejaký nachádzal, bol nedýchateľný a jediným vyslobodením sa stala učebňa teoretickej chémie páchnuca zatuchlinou a hrdzou.
Rýchlo som si hodil knihu (áno tú, čo s učením nemala nič spoločné) na stôl v predposlednom rade a odvisol som na stoličku.
Vedľa mňa sa usadil Josh a posunul moje veci rozťahané na celú šírku lavice predo mňa. My spolu mávame chémiu?
"Hodiny navyše," oboznámil ma, keď zhodnotil môj nechápavý pohľad. "Vraj som priveľa vymeškal," prekrútil očami.
V podstate to chápem. Ak už vymeškať nejaké hodiny, tak rozhodne tieto.
Výklad pani Eisenhefferovej bol tragikomický. Vtipné na tom bolo, že si ešte stále myslela, že niekto počúva to jej nezmyselné bľabotanie a smutné to, že to človeka skutočne zabíjalo. Troška po troške a stále odznova. Len škoda, že to bola väčšia tragédia než komédia.

Eisenhefferová stála za katedrou a so skleným pohľadom v očiach si utrieďovala myšlienky. Nič iné nevnímala. Len rapkala, kreslila na tabuľu vzorce, riešila príklady. Občas precitla a napomenula tých, čo sa pokúšali viesť rozhovor so susedom, alebo hrali hry na mobile, surfovali na internete či prejavovali nadmernú únavu. Takých, čo čítali knihy napomínala len zriedka.
Bola štíhla a povedal by som aj značne vysoká na svoj vek, keďže pozorovaním som dospel k záveru, že sa ľudia scvrkávajú. Plavú ofinu mala zastrihnutú nad očami, vlasy zviazané do prísneho drdola. Šaty ako tridsiatnička - károvanú sukňu po kolená a bielu blúzku. I keď - čo ja viem o tom či práve toto nosia ženy v tridsiatke.
Vodnaté oči mala posadené hlboko v lebke lemované ovisnutou zosušenou kožou a z úzkych pier jej vychádzal chrapľavý prefajčený hlas.
Dopadnem takto aj ja?
Na druhej strane, aby som jej len nekrivdil - bola to skutočná odborníčka. Nikdy sa nepozrela do učebnice, vždy vedela odpovedať na kladené otázky (hoci ich nebolo práve hojne) a svojich študentov chcela chémiu skutočne naučiť.
O neúspechu tejto akcie pomlčím.
Aby som nezaspal a udržal si aký-taký prítomný výraz tváre, uzavrel som sa do svojej vlastnej reality: len ja a kniha predo mnou.
Spočiatku to bolo náročné nevnímať učiteľku a, nepopieram, uniklo mi zo desať - pätnásť zívnutí, ale keď som sa dostal do deja, veci sa trochu pohli a minútová ručička sa konečne odlepila so svojho miesta. Už tam stála pridlho.
Zatiaľ stihol Sal docestovať do Denveru. S Deanom sa ešte nestretol, ale vedel som, že je to len otázkou času.
Kútikom oka som pozrel na Josha. Rukou si podopieral hlavu a aj napriek tomu, že niečo pomaly ťukal do mobilu, oči mal červené, akoby sa práve zobudil, alebo naopak, chystal sa každú chvíľu zaspať. Zívol a rezignovane zložil hlavu na lavicu.
Nebol sám, samozrejme. Niektorí to vzdali už na začiatku.
Ak si dakto myslí, že spánkom mu hodina aspoň rýchlejšie ubehne, vraj to tak nie je. Hovorí sa, že pri nej sa človek ani pokojne nevyspí. Údajne je to trest. Trest, že sedíte na jednej z týchto drevených stoličiek vo vnútri tejto zatuchnutej triedy.
Nikdy sa mi nepodarilo na vyučovaní skutočne zaspať, ponoriť sa do ríše snov a prianí, tak to nemôžem s istotou potvrdiť ani vyvrátiť.
Je to zvuk Deanovho klaksónu alebo nebeské zvony? Ach áno, hodina končí.
Otočil som sa na Josha, no po ňom zostala len prázdna stolička.
Zavrel som knihu s paperbackovou väzbou a hodil ju do tašky. Nechám si to navečer. Snáď.
Vzhľadom na to, že ostatný už boli zbalení desať minút pred zvonením (v prípade, že si vôbec niečo vyložili), vychádzal som z triedy medzi poslednými.
"Pán Jenkins?" zreteľne ma oslovila Eisenhefferová a ja som nemohol predstierať, že som ju prepočul.
Otočil som sa už takmer vo dverách a podišiel som bližšie. "Áno, madam?"
Hrdo som sa vystrel v snahe pôsobiť ako slušný študent.
"Prosím odkážte svojmu bratovi, že dnešná hodina sa mu pre nevhodné správanie počítať nebude."
Najprv som mal sto chutí povedať jej, že Josh nie je mojím bratom, no potom som si uvedomil hodnotu informácie, ktorú mi zverila. "Veľmi rád." Dúfam, že to neznelo príliš nadšene. Pani Eisenhefferová, vy ste mi spravili deň!

 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Design from TheCutestBlogOnTheBlock.com