Josh, ovce a papierové lietadlá 1.1

2. june 2018 at 21:29 | T a k i
"No pochopíš to?" obrátil sa na mňa brat hľadajúc útechu.
Pridal som do kroku.
Školské chodby boli takmer prázdne a len pár študentov sa hrabalo vo svojich skrinkách vyťahujúc učebnice. Všetci ostatní už boli v triedach a sedeli pri otvorených oknách, alebo tí, čo mali šťastie a nemuseli sa nikam hnať, posedávali pred budovou na piatich kamenných schodoch, ktoré sa ešte nestihli od páliaceho slnka zohriať.
Povolil som si kravatu zhlboka sa nadýchnuc.
"Mal si sa viac učiť," poskytol som mu odpoveď, ktorú však nechcel počuť.
"Ale ja som sa učil!" ohradil sa.
Dnes vyzerá hrozne. A určite nie preto, že by celý večer strávil nad knihami. Rukávy bielej košele mal ledabolo vysúkané nad lakte, prvé dva gombíky rozopnuté, kravatu žiadnu a som presvedčený, že jeho školská uniforma žehličku nevidela ani nepamätá. Gaštanové vlasy sa mu lepili na čelo v prameňoch, no i tak sa za ním dievčatá otáčali, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Toto nepochopím zase ja.
Dorazil som ku svojej skrinke a rýchlymi pohybmi zápästia som krútil číselníkom zadávajúc kód, zatiaľ čo mi jasné slnko dobíjajúce sa dovnútra cez od podlahy po strop sa tiahnuce okná na protiľahlej stene hrialo chrbát a po chvíli mi po ňom v prúdoch stekal pot.
Dajte mi uterák a pôjdem sa saunovať.
Vybral som si zo skrinky dva zošity, jednu učebnicu a knihu na čítanie. Jeden zošit som hodil Joshovi do rúk a zvyšné som si naskladal do tašky na rameno.
"Čo je to?" začudovane začal listovať a potom preniesol svoj pohľad na mňa.
Poťukal som po titulke.
"Ty máš poznámky z histórie?" rozosmial sa. "Odkedy si píšeš učivo?"
"Odkedy ty na tých hodinách spíš." Som jeho spása, ja viem. Za toto budem žiadať protislužbu.
"Takže od septembra," skonštatoval a s uznaním pokyvoval hlavou. "Napokon som rád, že sme bratia." Tľapol ma po ramene a zdrhol. Zaujímavé je, že táto veta z neho vyjde len keď niečo potrebuje. Vlastne to nie je také zvláštne, je to úplne logické. Takou Joshovou logikou. Moje šťastie je, že som ju už začal chápať.
Asi bežal za Dayovou žiadať o náhradný termín alebo preskúšanie. Poprípade teraz hádže drobné do kopírky a rozmnožuje moje poznámky spolužiakom. Kašľať na to.

Zamieril som do posluchárne. Rozrazil som ťažké dvere s ceduľkou Auditorum Magnum a dlhými nevysokými schodmi som vybehol k zadným radom. Usadil som sa nakraj a tašku som hodil na susednú stoličku čakajúc, kým začne prednáška.
Učiteľ stál za pultom listujúc si v akýchsi papieroch študentov nevnímajúc. Dnes nás tu nie je veľa. Odhadujem, že väčšina si spravila voľno, a radšej ako by tu mali sedieť si užívajú niekde pri bazéne. Hm, lákavá predstava. To len ja som taký mučeník, že nemám to srdce zdrhnúť.
Harris si urovnal košeľu, a keď zhodnotil, že viac sa nás sem už nedotrepe, začal. Nebola to žiadna obzvlášť zaujímavá prednáška. Iba som si písal pomlčku za pomlčkou a medzitým som si ešte stíhal kresliť blbosti po okrajoch zošita. Niekedy po piatich minútach som z útrob tašky vytiahol mobil a zapol nahrávanie.
Doteraz neviem, prečo to robím. Vraj, aby mi niečo neuniklo, keď sa budem pripravovať na skúšky. Paradoxom na tom je, že keď už ten čas nastane som rád, že sa stihnem naučiť poznámky zo zošita, nieto ešte púšťať si spätne prednášky. A to som si na konci prázdnin vehementne hovoril: 'Tento rok to bude inééé!'
Ha. Ha.
Moje pero škrabotalo po papieri zatiaľ čo sa odvšadiaľ ozývalo tiché ťukanie kláves. Asi si o mne myslia, že som zaostalec. Alebo že nemám na notebook.
Nie, to nepredpokladajú; nie som výmenný študent.
Harris zastal vo výklade a vrhol vážny pohľad do pléna. Pýtal sa niečo? Pustil som pero využijúc chvíľu voľna. Na lavici boli akési ťaháky z ústavy, ale podľa mňa aj ten, kto to písal mal s ich lúštením problémy. Toto nebol kaligraf.
Možno to bol Josh.
Zodvihol som pohľad späť k Harrisovi podopierajúc si hlavu rukou. Aj on bol spotený. Neviem s určitosťou povedať či z výkladu, ktorý musel vo svojej geniálnej mysli redukovať a zjednodušovať, aby sme to my, duté hlavy, pochopili, alebo z toho tepla z vonku.
Klimatizácia nám ticho bzukotala nad hlavami, z plastových otvorov sa asi valil chladný vzduch, ale nemôžem to potvrdiť, keďže ku mne žiaden nedocestoval. Našťastie tu však nebolo také sparno ako na chodbách či v klasických triedach možno i pre to, že dlhé žalúzie za Harrisom boli zatiahnuté a miestnosť ponorená do šera.
Spomenul som si na neustále napomínanie Joshovej matky o tom, ako sa vždy máme učiť za jasného dňa alebo v riadne osvetlenej miestnosti, aby sa nám nepokazil zrak. Nestačí jej buzerovať vlastné deti, ešte do toho zaťahuje aj mňa!
Čo mi pripomína, mal by som konečne začať hľadať kľúčik od jej stola, ak si nechcem písať ospravedlnenky vlastnou rukou. Tomu už teraz nikto neuverí. A je mi jedno, že sa ľudia budú čudovať, ako často chodím k očnej.
Harris pokračoval. Možno rozprával už dlhšie, ale ja som to nezachytil. Písal som pomaly, pretože mi to tempo jeho reči umožňovalo. Dokonca krasopisne, dovolím si tvrdiť.
Kontaktné slová som si začal podčiarkovať, ba aj spätne, a nakláňal som hlavu do strany študujúc svoju úpravu. Divné. To bude tým teplom. Varí sa mi mozog.
Pokrútil som stuhnutým krkom v snahe rozhýbať si väzy, na čo mi bolo odpoveďou tiché zapraskanie, ktoré, mám taký dojem, som však počul iba ja.
Opäť som sa započúval do výkladu sústreďujúc sa na Harrisa a veľké kruhy potu pod jeho pazuchami na tmavomodrej košeli. Domnievam sa, že ju má len preto aby sa od nás - študentov - odlíšil. Modrá medzi bielymi.
Znova som odbočil. Späť k prednáške. Pri príkazovej ekonomike človek nikdy nevie na čo narazí. Ako u nás doma. Tiež dostávam množstvo vecí príkazom, ale niektorým chýba zdravá logika alebo čokoľvek nej podobné. A plánované hospodárstvo? Nemám síce päťročnice, ale úlohy mám presne dané. "Najprv utri prach, potom povysávaj, umy riad a nakoniec pokos!" A toto stále dokola. Ktovie dokedy.
A kde mám medzi týmto stíhať biologické potreby?
A učenie, samozrejme.
Príkazovú ekonomiku sme preberali ešte hodnú chvíľu, no ja som už svoje príklady, a to dokonca zo života, poznal.
Pochybujem však, že by pri skúške obstáli.
Moji ctení spolužiaci sa náhle začali dvíhať a s hrmotom opúšťali učebňu. Buď je to požiarny poplach, alebo zazvonilo. Začal som si uvedomovať, že mi veľa vecí uchádza. Mal by som venovať viac pozornosti dianiu okolo seba. Ale ja nie som žena, nezvládam viacero vecí naraz.
Mimochodom, túto poznámku som už použil u Joshovej matky, keď na mňa začala hádzať kopu domácich prác a vybavovačiek a ja, topiac sa v jej príkazoch, som sa chytil tej feministickej slamky jej osobnosti, ktorá ma z toho vytiahla von.
Hovoriac o topení sa, cestou z auditória ma zmiatla vlna študentov, ktorá tým dala jasne najavo svoje priority - zmiznúť Harrisovi, ktorý si rád po hodine niekoho odchytil pokúšajúc sa o odborné konverzácie. A, buďme k sebe úprimní, ja by som s mojimi ekonomickými príkladmi práve nezažiaril. A tak som bol ako ovca - hnal som sa za zadkami tých predo mnou.

 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Design from TheCutestBlogOnTheBlock.com