Sami, a predsa spolu 1.0

5. august 2018 at 9:28 | T a k i

Kráčali sme do kopca a ja som si musela dávať pozor, aby som na vyčnievajúcich skalách nezakopla. Ich prítomnosť však bola dôkazom, že sme už blízko. Chalani pred nami sa veselo bavili, zatiaľ čo ja s Grace sme za nimi sotva vládali. Pozrela som sa na ňu a i keď bolo šero, na jej tvári bolo vidieť nevôľu.

Vtom sa jeden z nich za nami otočil, pravdepodobne aby zistil či nie sme príliš ďaleko, a Grace akoby zázračne nabrala síl a pridala do kroku. John bol jej zdroj. Rada sa naňho dívala, spôsobovalo jej to úsmev na tvári. Prezrádzalo ju to. Každý si to musel všimnúť. Dokonca aj samotný John.

Les pomaly ustupoval a skál začalo pribúdať. Gracin brat Lucas spomalil a pridal sa k nám. U chalanov vpredu to vyvolalo nevôľu. Aj cez tú tmu som videla, ako John pretočil oči.

"Už len chvíľu,"ubezpečil nás.

"To dúfam," odfukla Grace. "Keď sa tam dotrepem, už sa nebudem vládať dostať domov," posťažovala sa a ja som s ňou ticho súhlasila.

A to sme na tom ešte boli dobre. Chalani vláčili ruksaky s jedlom a pitím a cestou brali do rúk suché konáre stromov na oheň. Začula som šum mora. Tento raz som pridala do kroku ja. Lucas buchol sestru konárom, no keď jej polovica ihličia zostala zamotaná v plavých vlasoch, neprišlo jej to veľmi vtipné. Grace bojovala s ihličím borovice vo vlasoch a Lucas, namiesto toho, aby sestre pomohol, jej ich postrapatil ešte väčšmi. Grace nadobudla účes bezdomovkyne, čo on nezabudol poznamenať. Po zvyšok cesty sa pošťuchovali a ja som sa len usmievala nad ich vzťahom. Aj ja chcem mat brata ako Lucas. Nie aby mi kazil účes, ale preto, aby bol so mnou, keď už nevládzem.

 

Sami, a predsa spolu

5. august 2018 at 9:27 | T a k i

Josh, ovce a papierové lietadlá 1.3

7. june 2018 at 11:41 | T a k i
Moje nadšenie ma neprešlo ani pri obede, hoci som už tretíkrát obiehal pult s dnešnou ponukou premýšľajúc, čo si naložiť na tanier. Nebola to jednoduchá úloha.
Nakoniec som si nabral akýsi ovädnutý šalát s kuracími kúskami a bagetou, ktorý sa mi zdal obstojný v porovnaní s bravčovým steakom prekrytým akousi bielou scvrkávajúcou sa omáčkou. Ako keď sa tvorí koža na mlieku. Ďalšou možnosťou bola vyprážaná ryba, nejaké filé s rozvarenými zemiakmi.
A tam som ja, človek, čo sa vyhýba akejkoľvek zelenej potrave, chrúmal šalát ako nejaký zajac.
"Čau." Zdvihol som zrak na Erica, ktorý len pred sekundou položil tácku oproti mne a už budil dojem, že má napoly zjedené.
Na pozdrav som pokynul hlavou. Ja viem, nie som práve zhovorčivý.
"Dnes žiariš, braček," familiárne začal konverzáciu Eric, podozrievavo sa na mňa uškrnúc.
"Josh dostal trest. Povedal by som, že to je dostatočný dôvod." Mával som vidličkou ako ukazovadlom.
 


Josh, ovce a papierové lietadlá 1.2

4. june 2018 at 13:39 | T a k i
Keď som na napokon prepchal dverami, ktoré boli na začiatku hodiny dostatočných rozmerov, ale na konci primalé, vyrútil sa na mňa Josh a kvázi priateľsky ma potľapkal po chrbte.
"Všetko mám; do poslednej čiarky." Jednou rukou mi podal môj zošit a druhou zamával zväzkom papierov, z ktorých ešte smrdel atrament.
"Len aby si sa do toho aj pozrel." Pochyboval som o tom, že ak aj tie hárky skončia na jeho stole, do hlavy sa mu nedostanú. Alebo, aby som znel optimisticky, možno tak jedna strana. Viac si trúfať nedovolím.
Na chodbách bolo plno. Hlavne na tých bočných, kde sme museli za sebou chodiť ako kačičky a pozerať sa pod nohy, aby sme v tej čierňave nezakopli, i napriek tomu že o pár metrov ďalej do okien pražilo slnko. Vzduch, ak sa tu aj nejaký nachádzal, bol nedýchateľný a jediným vyslobodením sa stala učebňa teoretickej chémie páchnuca zatuchlinou a hrdzou.
Rýchlo som si hodil knihu (áno tú, čo s učením nemala nič spoločné) na stôl v predposlednom rade a odvisol som na stoličku.
Vedľa mňa sa usadil Josh a posunul moje veci rozťahané na celú šírku lavice predo mňa. My spolu mávame chémiu?
"Hodiny navyše," oboznámil ma, keď zhodnotil môj nechápavý pohľad. "Vraj som priveľa vymeškal," prekrútil očami.
V podstate to chápem. Ak už vymeškať nejaké hodiny, tak rozhodne tieto.
Výklad pani Eisenhefferovej bol tragikomický. Vtipné na tom bolo, že si ešte stále myslela, že niekto počúva to jej nezmyselné bľabotanie a smutné to, že to človeka skutočne zabíjalo. Troška po troške a stále odznova. Len škoda, že to bola väčšia tragédia než komédia.

"A" ako Aiden

2. june 2018 at 21:30 | T a k i
Synopsa:

Stál som pred zrkadlom vo svojej školskej uniforme. Ak sa vám na tom zdá niečo divné, tak to nebude tým, že mám v sobotu oblečenú uniformu. Chýba mi k nej kravata. Zase odo mňa ušla. No neviem či bolo nutné toto zmieňovať.
"Nie si práve na roztrhanie," pochybovačne zhodnotil Josh. Zaujímalo by ma, ako sa tu objavil. Alebo kedy?
"To nebol dôvod, prečo..." ukázal som na zrkadlo, ktoré sa už dívalo len na môj chrbát. Mieril som naň, akoby som ho z niečoho obviňoval, čo mračiacemu sa Joshovi nešlo do hlavy.
"Tak načo?" trhol k nemu hlavou. Ja som sa však nemienil vracať k tejto, nazvime to, chúlostivej situácií a prešiel som okolo neho k zásuvkám predstierajúc, že hľadám kravatu. "Vieš," zhlboka vydýchol, "mal by si sa viac socializovať. Akože... s ľuďmi."
Joshove vyjadrenia mali niečo z tragikomickosti pani Eisenhefferovej. Pousmiali ste sa nad nimi, ale nezanechali vo vás stopu. Bez ohľadu na to, aká veľká snaha pochádzala zo strany adresáta.
Možno by som to mal oceniť. Josh sa totiž pričasto nesnaží.

Zoznam kapitol:

1. Josh, ovce a papierové lietadlá:

Josh, ovce a papierové lietadlá 1.1

2. june 2018 at 21:29 | T a k i
"No pochopíš to?" obrátil sa na mňa brat hľadajúc útechu.
Pridal som do kroku.
Školské chodby boli takmer prázdne a len pár študentov sa hrabalo vo svojich skrinkách vyťahujúc učebnice. Všetci ostatní už boli v triedach a sedeli pri otvorených oknách, alebo tí, čo mali šťastie a nemuseli sa nikam hnať, posedávali pred budovou na piatich kamenných schodoch, ktoré sa ešte nestihli od páliaceho slnka zohriať.
Povolil som si kravatu zhlboka sa nadýchnuc.
"Mal si sa viac učiť," poskytol som mu odpoveď, ktorú však nechcel počuť.
"Ale ja som sa učil!" ohradil sa.
Dnes vyzerá hrozne. A určite nie preto, že by celý večer strávil nad knihami. Rukávy bielej košele mal ledabolo vysúkané nad lakte, prvé dva gombíky rozopnuté, kravatu žiadnu a som presvedčený, že jeho školská uniforma žehličku nevidela ani nepamätá. Gaštanové vlasy sa mu lepili na čelo v prameňoch, no i tak sa za ním dievčatá otáčali, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Toto nepochopím zase ja.
Dorazil som ku svojej skrinke a rýchlymi pohybmi zápästia som krútil číselníkom zadávajúc kód, zatiaľ čo mi jasné slnko dobíjajúce sa dovnútra cez od podlahy po strop sa tiahnuce okná na protiľahlej stene hrialo chrbát a po chvíli mi po ňom v prúdoch stekal pot.
Dajte mi uterák a pôjdem sa saunovať.
Vybral som si zo skrinky dva zošity, jednu učebnicu a knihu na čítanie. Jeden zošit som hodil Joshovi do rúk a zvyšné som si naskladal do tašky na rameno.
"Čo je to?" začudovane začal listovať a potom preniesol svoj pohľad na mňa.
Poťukal som po titulke.
"Ty máš poznámky z histórie?" rozosmial sa. "Odkedy si píšeš učivo?"
"Odkedy ty na tých hodinách spíš." Som jeho spása, ja viem. Za toto budem žiadať protislužbu.
"Takže od septembra," skonštatoval a s uznaním pokyvoval hlavou. "Napokon som rád, že sme bratia." Tľapol ma po ramene a zdrhol. Zaujímavé je, že táto veta z neho vyjde len keď niečo potrebuje. Vlastne to nie je také zvláštne, je to úplne logické. Takou Joshovou logikou. Moje šťastie je, že som ju už začal chápať.
Asi bežal za Dayovou žiadať o náhradný termín alebo preskúšanie. Poprípade teraz hádže drobné do kopírky a rozmnožuje moje poznámky spolužiakom. Kašľať na to.
Design from TheCutestBlogOnTheBlock.com