Harry, Edwin a Ericovo pobláznenie 2.1

24. february 2019 at 16:10 | T a k i
Prišli sme na ihrisko na konci dvora. Spomedzi betónových platní sa už začala drať tráva, jeden kôš mal natrhnutú sieťku. Ericovou vinou. No ak by sa niekto pýtal, tak to spravil Derek.
Vytiahol som si z útrob batoha čiernu šiltovku a kým som si ju nasadil, pokúšal som sa prinavrátiť jej pôvodný tvar. Bola zasypaná zošitom, piatimi perami (z ktorých ani jedno nie je moje), účtenkami, Kerouackovou knihou a všetkou tou elektronikou, čo do školy nepatrí.
Zdvihol som ruku na pozdrav. Popravde, väčšinu som ani nepoznal, no oni sa ku mne správali až príliš familiárne. Plavovlasý chalan s okrúhlymi okuliarmi hneď zahlásil, že si ma berie do tímu a ťahal ma za pažu na pravú stranu ihriska. Traja ďalší chalani sa k nám hneď pridali a začali si preväzovať kravaty. Doteraz som netušil, že som taký dobrý v basketbale.
Vrhol som znepokojivý pohľad na Erica, no ten rýchlo schmatol loptu a začal driblovať. Sústredil sa, akoby to robil prvýkrát, čo mu dávalo možnosť úplne odignorovať môj spýtavý pohľad.
Hrali sme len štyria na štyroch. I keď - i to by som mal považovať za úspech. Už po piatich minútach som zvažoval či by som sa predsa nemal vzdať ostychu a vyzliecť si košeľu. Odpoveď znie - áno, mal som. Táto chyba sa prejavila na popoludňajšom vyučovaní, keď som sedel na matike spotený ako žena pred menopauzou.
Sprvu sme hrali zľahka; žiadne rýchle akcie. I ten beh vyzeral skôr ako rýchlochôdza. Chalan s okrúhlymi okuliarmi, volajme ho Harry, sa vytrvalo pokúšal dostať do útoku a skórovať, ale vzhľadom na jeho nižší vzrast sa nad ním vždy objavila niečia ruka a zablokovala ho. Čoskoro pochopil, že tadiaľ cesta nevedie a po zvyšok hry sa sústredil len na presné prihrávky.
Čo sa týka mňa, bol som v obrane. Nieže by to bola moja silná stránka, ale Derek mi nedával veľmi na výber. Spravil so seba vojaka prvej divízie a jediné, čo ho zaujímalo bola sieťka súperovho koša. Vzhľadom na to, že na Harryho som sa pri bránení spoliehať nemohol, boli to moje ruky, čo zachytávali lopty mieriace na náš kôš.
Vravel som, že sme boli štyria, že? O Edwinovi viem len toľko, že pobehoval niekde po postrannej čiare. Našťastie, je nutné dodať. Edwin je jeden z tých hráčov, ktorých je lepšie, keď v tíme nemáte. Párkrát sa ocitol na zemi a aj napriek jeho sťažnostiam zaňho nikto neloboval. Dokonca ho raz zvalcoval sám Derek.
Predstavte si loptu letiacu vzduchom. Možno sekundu. No zdá sa to ako dlhý hod. A potom si predstavte útleho chalana ako žmúri do slnka s rukami natiahnutými k nebu. Ďalej už len "bum", alebo skôr také "šuch" a Edwin padá k zemi. V tú chvíľu už Derek strieľa na súperov kôš. Na zmiernenie dopadu Edwinovho utrpenia by sa hodilo dodať, že úspešne.
Až po tom, čo Derek začal Edwinovi uprostred hry nadávať, že je všade možne, len nie tam, kde má, sme sa rozhodli, že to utneme. Bol to vzájomný konsenzus, ktorý nepotreboval verbálne vyjadrenia. Môj pohľad sa stretol s Ericovým, ktorý len ťažko zadržiaval smiech reagujúc na rozkoly v našom tíme.
Do zorného poľa sa mi však dostala Harryho hlava. "Edwin je..." A tak Harry použil slovo, ktoré vystihovalo Edwinov výkon najpresnejšie. Dalo by sa použiť "neužitočný" či "neschopný"? Dalo. Ale všetci dobre vieme, že by to nebolo úplne výstižné.
 

Starostlivosť o ruky

6. december 2018 at 17:17 | T a k i
# B

Balea Calm Coco

6. december 2018 at 17:15 | T a k i
Prichádza zima a s ňou aj suchá pokožka rúk. Proti tomu sa rozhodla Balea zabojovať týmto setom pílingu a krému Calm Coco. Praktické balenie s krásnym dizajnom, ktoré obsahuje 65 ml produktu sa zmestí do každej kabelky či školej tašky. A navyše sú vegánske!
 


Josh, ovce a papierové lietadlá 1.4

24. october 2018 at 9:00 | T a k i
Rozhodol som sa zanechať Josha zmietať sa v nevedomosti a povzbudený predchádzajúcim rozhovorom som sa vydal von. Zjavne som už zabudol, ako je dnes horúco. Kráčal som školskou záhradou, okolo mňa plno ľudí na dekách, ktoré vzali bohviekde, všetky lavičky v tieni obsadené.
Pripomínalo to tu skôr hotelovú záhradu, než školský dvor. Nakrátko vystrihaný trávnik, záhony kvetín, staré, vysoké, tieniace stromy. Je to tak v snahe nechať študentov oddýchnuť si cez poobednú pauzu alebo pritiahnuť sem nových záujemcov domnievajúcich sa, že sa im tu dostane vzdelania na vysokej úrovni? Keď si tak spomeniem na niektorých mojich spolužiakov, tak asi môžeme druhú možnosť vylúčiť.
Dobre, ani ja nie som žiaden aristokrat. Prevrátil som nad sebou v duchu oči. Je niečo také vôbec možné? Chcem proste touto školou preletieť bez turbulencií.

Josh, ovce a papierové lietadlá 1.3

7. june 2018 at 11:41 | T a k i
Moje nadšenie ma neprešlo ani pri obede, hoci som už tretíkrát obiehal pult s dnešnou ponukou premýšľajúc, čo si naložiť na tanier. Nebola to jednoduchá úloha.
Nakoniec som si nabral akýsi ovädnutý šalát s kuracími kúskami a bagetou, ktorý sa mi zdal obstojný v porovnaní s bravčovým steakom prekrytým akousi bielou scvrkávajúcou sa omáčkou. Ako keď sa tvorí koža na mlieku. Ďalšou možnosťou bola vyprážaná ryba, nejaké filé s rozvarenými zemiakmi.
A tam som ja, človek, čo sa vyhýba akejkoľvek zelenej potrave, chrúmal šalát ako nejaký zajac.
"Čau." Zdvihol som zrak na Erica, ktorý len pred sekundou položil tácku oproti mne a už budil dojem, že má napoly zjedené.
Na pozdrav som pokynul hlavou. Ja viem, nie som práve zhovorčivý.
"Dnes žiariš, braček," familiárne začal konverzáciu Eric, podozrievavo sa na mňa uškrnúc.
"Josh dostal trest. Povedal by som, že to je dostatočný dôvod." Mával som vidličkou ako ukazovadlom.
Môj prísediaci zdvihol ruku otvorenú v dlaň na znak tľapnutia.
Eric je jedným z tých šialencov, čo majú vždy čo povedať, na akúkoľvek tému a kedykoľvek. A rozprával i teraz, i keď sa napoly dusil bľabotajúc pomedzi hlasné prežúvanie. Ale nesúdim ho. Uňho každý vidí len prednosti.

Josh, ovce a papierové lietadlá 1.2

4. june 2018 at 13:39 | T a k i
Keď som na napokon prepchal dverami, ktoré boli na začiatku hodiny dostatočných rozmerov, ale na konci primalé, vyrútil sa na mňa Josh a kvázi priateľsky ma potľapkal po chrbte.
"Všetko mám; do poslednej čiarky." Jednou rukou mi podal môj zošit a druhou zamával zväzkom papierov, z ktorých ešte smrdel atrament.
"Len aby si sa do toho aj pozrel." Pochyboval som o tom, že ak aj tie hárky skončia na jeho stole, do hlavy sa mu nedostanú. Alebo, aby som znel optimisticky, možno tak jedna strana. Viac si trúfať nedovolím.
Na chodbách bolo plno. Hlavne na tých bočných, kde sme museli za sebou chodiť ako kačičky a pozerať sa pod nohy, aby sme v tej čierňave nezakopli, i napriek tomu že o pár metrov ďalej do okien pražilo slnko. Vzduch, ak sa tu aj nejaký nachádzal, bol nedýchateľný a jediným vyslobodením sa stala učebňa teoretickej chémie páchnuca zatuchlinou a hrdzou.
Rýchlo som si hodil knihu (áno tú, čo s učením nemala nič spoločné) na stôl v predposlednom rade a odvisol som na stoličku.
Vedľa mňa sa usadil Josh a posunul moje veci rozťahané na celú šírku lavice predo mňa. My spolu mávame chémiu?
"Hodiny navyše," oboznámil ma, keď zhodnotil môj nechápavý pohľad. "Vraj som priveľa vymeškal," prekrútil očami.
V podstate to chápem. Ak už vymeškať nejaké hodiny, tak rozhodne tieto.
Výklad pani Eisenhefferovej bol tragikomický. Vtipné na tom bolo, že si ešte stále myslela, že niekto počúva to jej nezmyselné bľabotanie a smutné to, že to človeka skutočne zabíjalo. Troška po troške a stále odznova. Len škoda, že to bola väčšia tragédia než komédia.

"A" ako Aiden

2. june 2018 at 21:30 | T a k i
Synopsa:

Stál som pred zrkadlom vo svojej školskej uniforme. Ak sa vám na tom zdá niečo divné, tak to nebude tým, že mám v sobotu oblečenú uniformu. Chýba mi k nej kravata. Zase odo mňa ušla. No neviem či bolo nutné toto zmieňovať.
"Nie si práve na roztrhanie," pochybovačne zhodnotil Josh. Zaujímalo by ma, ako sa tu objavil. Alebo kedy?
"To nebol dôvod, prečo..." ukázal som na zrkadlo, ktoré sa už dívalo len na môj chrbát. Mieril som naň, akoby som ho z niečoho obviňoval, čo mračiacemu sa Joshovi nešlo do hlavy.
"Tak načo?" trhol k nemu hlavou. Ja som sa však nemienil vracať k tejto, nazvime to, chúlostivej situácií a prešiel som okolo neho k zásuvkám predstierajúc, že hľadám kravatu. "Vieš," zhlboka vydýchol, "mal by si sa viac socializovať. Akože... s ľuďmi."
Joshove vyjadrenia mali niečo z tragikomickosti pani Eisenhefferovej. Pousmiali ste sa nad nimi, ale nezanechali vo vás stopu. Bez ohľadu na to, aká veľká snaha pochádzala zo strany adresáta.
Možno by som to mal oceniť. Josh sa totiž pričasto nesnaží.

Zoznam kapitol:

1. Josh, ovce a papierové lietadlá:

2. Harry, Edwin a Ericovo pobláznenie:

Josh, ovce a papierové lietadlá 1.1

2. june 2018 at 21:29 | T a k i
"No pochopíš to?" obrátil sa na mňa brat hľadajúc útechu.
Pridal som do kroku.
Školské chodby boli takmer prázdne a len pár študentov sa hrabalo vo svojich skrinkách vyťahujúc učebnice. Všetci ostatní už boli v triedach a sedeli pri otvorených oknách, alebo tí, čo mali šťastie a nemuseli sa nikam hnať, posedávali pred budovou na piatich kamenných schodoch, ktoré sa ešte nestihli od páliaceho slnka zohriať.
Povolil som si kravatu zhlboka sa nadýchnuc.
"Mal si sa viac učiť," poskytol som mu odpoveď, ktorú však nechcel počuť.
"Ale ja som sa učil!" ohradil sa.
Dnes vyzerá hrozne. A určite nie preto, že by celý večer strávil nad knihami. Rukávy bielej košele mal ledabolo vysúkané nad lakte, prvé dva gombíky rozopnuté, kravatu žiadnu a som presvedčený, že jeho školská uniforma žehličku nevidela ani nepamätá. Gaštanové vlasy sa mu lepili na čelo v prameňoch, no i tak sa za ním dievčatá otáčali, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Toto nepochopím zase ja.
Dorazil som ku svojej skrinke a rýchlymi pohybmi zápästia som krútil číselníkom zadávajúc kód, zatiaľ čo mi jasné slnko dobíjajúce sa dovnútra cez od podlahy po strop sa tiahnuce okná na protiľahlej stene hrialo chrbát a po chvíli mi po ňom v prúdoch stekal pot.
Dajte mi uterák a pôjdem sa saunovať.
Vybral som si zo skrinky dva zošity, jednu učebnicu a knihu na čítanie. Jeden zošit som hodil Joshovi do rúk a zvyšné som si naskladal do tašky na rameno.
"Čo je to?" začudovane začal listovať a potom preniesol svoj pohľad na mňa.
Poťukal som po titulke.
"Ty máš poznámky z histórie?" rozosmial sa. "Odkedy si píšeš učivo?"
"Odkedy ty na tých hodinách spíš." Som jeho spása, ja viem. Za toto budem žiadať protislužbu.
"Takže od septembra," skonštatoval a s uznaním pokyvoval hlavou. "Napokon som rád, že sme bratia." Tľapol ma po ramene a zdrhol. Zaujímavé je, že táto veta z neho vyjde len keď niečo potrebuje. Vlastne to nie je také zvláštne, je to úplne logické. Takou Joshovou logikou. Moje šťastie je, že som ju už začal chápať.
Asi bežal za Dayovou žiadať o náhradný termín alebo preskúšanie. Poprípade teraz hádže drobné do kopírky a rozmnožuje moje poznámky spolužiakom. Kašľať na to.
...written since 2018